Tak čo teda s tými výnimkami?

Komentáre k článku:

1. tini 26. 02. 2008, 14:24

   Miro, to je skvele s tym “cakanim na vynimku”. Tiez som sa uz pri tom pristihla;) Dalsi signal vyradit spatecku a sprisnit rezim;) Inak dik za temu, sama nad nou premyslam v poslednej dobe dost casto.

   Co sa tyka rodicov, uzila som si obe strany minuly mesiac. Na moju stravu boli “prichystani”, pouceni a aj sa snazili vyjst v ustrety (co sa velmi tesim). Napriek tomu vyskladat si stravu uplne podla mojich predstav sa tiez celkom nedalo (u nasich este hej, ale u svokry uz tazsie – pokial som si tam nechcela sama kupovat podaktore doplnky, coz by sa jej dotklo). A nuda tiez. A presne ze to bolo aj obdobie castejsich vynimiek. Sice sa to na vahe neprejavilo, ale spokojna som so sebou nebola.

   Trocha ma jedovala svokra sladkostami. Jasne, ze deti dostali lizatka, sice len sem tam, ale prezili by aj bez nich. A zistila som, ze vecer nenapadne a pri TELKE!! – vecernicku – potajme vytahuje kdejake keksiky a krmi nimi deticky (ja som v tom case chodievala von). Sice len pomerne neskodne, suche, ale aj tak. OK, povedala som si, sme tam 10 dni, neidem robit cirkus. Avsak ked budeme na Slovensku opat, budem musiet s nou uzavriet nejaku dohodu;) Moja mama to vcelku vzala na vedomie, a uslo sa im tiez daco sladke, ale fakt zriedka.

   Mne pocas chudnutia pomahalo vnutorne myslenie asi v tomto duchu – kusok cokolady si dat MOZEM. Ale naco by som si ju davala, dat si ju NEMUSIM. Radsej si zas pockam na normalne dobre a chutne a zdrave jedlo;) A vlastne asi o tom to je – ked si ju dat NEMUSIM, tak preco by som si ju dat mala.. NEMUSIM a vlastne ani nechcem.

   Dalsie pokusenie ciha na cloveka v udrziavacke, lebo sa asi nik nevyhne celkom pocitu “ved som uz chudy, mozem si daco dat, ved aj chudi ludia si obcas daju sladke”. Nuz, OBCAS ano. Len aby sa cloveku pri tom podarilo zostat. Lebo ti chudi nikdy tucni neboli, a tak zmysel pre mieru asi maju dobry;)) Ale my smu ho urcite dobry nemali. Ale zas zdravym stravovanim sa nam iste vycvicil..

   A tak som si k dnesnej poobednej kavicke nepriniesla ani kusok keksika, ani “zdravej” horkej cokolady a ani susene ovocie;)) Pre istotu. Ono fakt hrozi, ze z vynimky sa stane pravidlo;)

2. Miro Veselý 26. 02. 2008, 14:37

   Rodina… Milujúce tety, ktorých sa “dotkne” ak niečo… Pomenujme to pravým menom: Tetušky, ktoré ma chcú vydierarať tým, že sa urazia, ak nespravím to čo chcú (a mne nevyhovuje)… Nemám rád teroristov, ani tých emočných. Čo dáva nejakej tetke právo presadzovať si svoje? Vek? Rodiiný vzťah? To jej dáva právo? Nie. My jej ho dávame, ak jej to tolerujeme.

   Ak sa urazí, nech ide trucovať.

   Inak ja som podobne ako tini. Ja sa pýtam “oplatí sa mi to zožrať”? Odpoveď býva vždy rovnaká. (aj tak niekedy zožeriem blbosť)

3. evul 26. 02. 2008, 16:10

   Hmm, tato tema je mi dost blizka… Tiez si zijem svoj zabehnuty zivot na private, nakupim len to, co chcem a potrebujem, ak vynimka, tak planovana a obcas…ale pridem domov, a – ja nezvyknuta – najdem na stole v obyvacke BeBe keksy. A v trube kolac. A na obed biela ryza. A vecer pride otec z obchodu s cerstym pecivom. Nasi su stihli (nie nejak extra chudi, ale vahu maju v norme), pretoze im nerobi problem nechat tam ten keksik lezat. Alebo si dat z kolaca len kusok a nechodit vyjedat. A podobne… Doma nemam problem s nudou, skor s tym, ze sa stale nieco deje, kazdu chvilu niekam “odletim”, a casto si na pripravu jedla spomeniem neskoro – a casto som leniva ocistit si nejaku zeleninu a vrhnut do toho Tofu, tak si zoberiem kusok chleba so syrom a je to. Viem, moja blbost…ale vidim u seba pokrok, aj ked to stale nie je ani zdaleka dokonale… :)

4. mima 26. 02. 2008, 17:18

   Chcela by sa s Vami podeliť o skúsenosti odpozorované z okolia. Mám dve kolegyne – panie nad 50 rokov. Jedna z nich – je štíhla, plná energie. Čo si zaumieni, to aj spraví. Ešte som nepočula od nej vetu, že je unavená. A teraz strava:
   Hovorí, že ona nemá odvahu ráno sa pohnúť z domu, že by sa nenajedla. Keď ju niekto ponúkne koláčikom tak tretinu z neho odje, a ostatok odloží do šuplíka k poobedňajšej káve. Obed, máme od pol 11.
   My ostatné už bežíme na obed, lebo bude studený,
   ona ide jesť presne o 12. Limit má 2 kávy dene. Ani za nič nasvete by si nedala tretiu. Jedna ráno, druhá o 14.00 – ku ktorej vždy má sladkosť napr. pol horalky. Čo ja obivujem, lebo som ešte v živote neodložila nedojedený koláč, nie to ešte keksík. Vlani bola na operácii žlčníka – schudla 8kg, podľa mojich skúseností – rýchle schudnutie sa vždy rýchlo priberie naspäť, ale ona pribrala len kilo. Stále sa drží na tej hmotnosti. Nepotrebovala dojesť čo zameškala, pokračovala vo svojom stravovaní – aj keď to nie je celkom ideálne. Ako ona hovorí, že bez mäsa by zahynula a zeleninu a ovocie neje vôbec.Dokonca ani jedlo, keď sa v omáčke objaví kúsok uhorky. Doma olovrantuje asi o 16. hod. Má vysoký krvný tlak a zvýšený cholesterol. Sama priznáva, že je to asi zato, že neje zeleninu, ale ona hovorí že to jednoducho nedokáže. Ako vianočný darček dostala prášok zelený jačmeň.
   Kedže nechcela uraziť darcu, tak ho celý postupne užívala. Hneď po tom išla na kontrolu (aby presvedčila seba a okolie, že je žiaden jačmeň nepomôže) mala normálne hodnoty cholesterolu, ale tlak sa neupravil. To ju presvedčilo o tom, že zelenina,alebo aspoň jej náhrada je naozaj potrebná k dobrému zdraviu. Druhá kolegyňa (90 kg) v podstate ani nezje viac ako ona. V práci určite nie a povie že doma si ona nesadne k jedlu – že len si niečo odštipne. Pritom ovocie a zeleninu k jedlu jedáva. Tiež má vysoký tak, ale cholesterol v norme.
   Keď sme sčitovali denný príjem energie KJ prvej a druhej kolegyni, vyšli viac u tej štíhlej.
   Môj otec tiež mal zásady pravidelnosti. Keď prišiel čas obeda, nech robil čokoľvek, prestal s prácou a išiel sa najesť. Ale cez sviatky, keď sme sa všetci napchávali, lebo je to dobré, jeho sme darmo vynukovali, on povedal že nie je hladný. Keď prišiel čas na jedlo najedol sa. Štíhly síce nikdy obzválšť nebol, ale ani mu nikdy jeho váha problém nerobila. Neuvažoval či je jedlo dobré alebo zlé, jesť považoval za nevyhnutnosť a samozrejmosť.
   Keď sa mi narodila dcéra, boli s ňou veľké probémy-
   bola malá a nevládala sa dostatočne najesť. Tak sam ju kŕmila aj každú hodinu. Stále plakala. už som bola z toho zúfalá. Keď prišla zdr. sestra, nariadila mi, že jú mám kŕmiť len každé tri hodiny že musí mať režim. Prvé dni bolo hrozné vydržať to, lebo vkuse jačala. Ale potom si na to zvykla a bola spokojná ona aj ja. Vo všetkých týchto prípadoch som si uvedomila, že aké je dôležité jesť – jesť pravidelne ale nechať potravu aj v kľude stráviť. Npridávať do žalúdka stále nové a nové jedlo, keď to pôvodoné nie je ešte strávené. A niečo o mne: chodím na tieto stránky asi od začiatku ako vznikli. Obdivujem všetkých ktorí schudli a skúšam hľadať svoju cestu ako sa zbaviť mojej obezity, alebo aspoň ako sa stravovať tak, aby som stravou netýrala moje zdravie.

5. tini 26. 02. 2008, 17:37

   Miro, sak co si myslis, od koho to mam? ;))

6. tini 26. 02. 2008, 17:44

   mima, si na dobrej ceste, lebo vidis suvislosti. Coz je dobry zaklad pre chudnutie;) Ak sa smiem spytat, co Ti este brani zbavit sa obezity?

   Len poznamocka na temu papanie babatiek, totiz som sa nou hodne podrobne este prednedavno zaoberala. S tou sestrickou sice by som si dovolila nesuhlasit, co sa tyka kojenia iba raz za 3 hodiny – tento nazor je dnes uz prekonany, podla novych smernic WHO a moze viest k neuspesnemu kojeniu, dietatko by malo pit podla potreby. Ale isty odstup, aspon tie 1,5-2 hodiny je rozumne zachovat, papkat kazdu hodinku je extrem.

7. mima 26. 02. 2008, 18:10

   Čo mi bráni zbaviť sa obezity? Každú chvíľu niečo iné. Vždy je dôvod prečo sa to nedá. Stále začínam, vydržím tak mesiac. V máji vlani – sa váha vyšplhala až tak, že ručička ukazovala na mechanickej váhe do 120 kg jedno kilo. Bolo to strašné. Nemala som odvahu ísť na stretnutie po 20 rokoch zo strednej. Rozhodnutie bolo veľké. Skončilo na tom, že doma ma vždy čaká “dobré jedlo” navarené “po slovensky”
   čiže halušky, pečené zemiaky – samozrejme na bravčovej masti, haruľa, rezance s makom, orechami. Kyslé polievky so smotanou. keďže byývam na lazoch – po príchode z práce sa ide makať vonku. To je síce fajn, ale je fajn aj to, keď sa môžem najesť takto pripravného jedla – varí svokra. Muž mi hovorí, že schudnem jednine vtedy, keď a s ňou pohnevám. On síce zje to isté, ale patrí ktým štaltlivcom, ktorí vedia kedy majú dosť a nerobí im problém zjesť len nevyhnutné množstvo. Zato ja….
   Ale vďaka tomuto webu – nie je dňa čo by som tu nebola somto zvládala znížiť na 114kg do vianoc.
   Vianoce som prežila bez ujmy – ale po vianociach bolo treba všetko dojesť +3kg. Začala som chodiť aj do posilovne. Minula som jednu pernamentku – pohyb ma niekedy bavil – snažím sa to ešte niekde v sebe vydolovať. Ale prišli zasa “neodkladné” povinnosti – uzávierky v práci – čiže som tu dlhšie,
   deti v škole zlé známky, treba sa s nimi učiť. Kúpila som si orbitrek. Začala som tak – že som vydržala zo začiatku 3 min. Po mesiaci som sa dopracovala až na osobný rekord 90 min – t.j. 22 km. Cítila som sa po tie dni super. Váha síce nejako veľmi neklesala, ale vianočné kilá zišli dole. Potom ma v robote “vytočil šef. Odniesla to celá TATIANA.

8. mima 26. 02. 2008, 18:26

   stále som si hovorila: Nie je hanba spadnúť, ale zostať ležať. Ale trvá mi to rýždeň, kým som sa znovu dostala do koľají. Rozhodla som sa, že už sa v prvom rade musím naučiť jesť pravidelne – čiže nic medzi pravidelnými jedlami. Sladkosti za normálych okolností nemusím ale zato nedeľné koláče som nevylúčila. Keď som sa ich snažila nejesť, zjedla som toľko iného – akože dovoleného, že to bolo horšie ako keby som si dala tie 2 koláče. Takže tak.
   To moje málé bábo má už teraz 13. Zišlo mi na rozum to jej kŕmenie preto, že je to dávam ako príklad.
   Lebo ju neviem ráno prinútiť raňajkovať, keď príde domov tak je v kuse až kým nejde spať. To je jedno čo, len nech je to dobré a veľa. čiže musím sa naučiť jesť už aj v prospech nej. A dík, tini, že si sa ozvala.
   Asi som týmto článkom prešla nieke mimo tému, pôvodne som chcela písať k predchádzajúcemu.

9. tini 26. 02. 2008, 20:05

   Hmm, co tak pohadat sa so svokrou? ;) Podla mna totiz tychto skvelych tradicnych jedal sa dost tazko da zjest “trochu” (mne tie vsetky jedla chutia tiez, aj ked si z nich doprajem uz iba akurat obcas bryndzove halusky;)) Mas asi hodne roboty na vsetkych bojovych poliach a este aj tom domacom, urcite nie je lahke bojovat este aj s nadvahou. Avsak. Tento boj, najma ak je uspesny, velice pomaha aj na poliach ostatnych.. V kazdom pripade ak by sa TI podarilo niekde ukradnut trocha casu, ktory by si venovala vareniu “iba pre seba” (zatial), racio jedal, mohlo by to pomoct Tvojmu usiliu. Ono su to zvacsa jedla ´mimoriadne lahke na pripravu, ja pri mojich detickach sa tomu len tesim – nahadzem daco do parneho hrnca, prip. na panvicu a je to za chvilu hotove. Mnohe sa da predpripravit do mraznicky (ako varena soja, cicer atd). Ale to su uz prakticke veci. Asi najtazsie je vsetkym tym chutnym dobrotam, co Ti asi budu rozvanat pod nosom, odolavat. Mne v mojom usili rozhodne pomohlo, ze v kuchyni okrem mna nik nestrasi;) Ale zda sa, ze sa nevzdavas, 114ka je predsalen krajsie cislo ako to predtym, hybe sa to dobrym smerom, len sa do toho opri, pojde to!!

   Miro, este reagujem na tie tetusky. Je to fakt na mraky. Ja som robila ustupky viac menej preto, lebo som si povedala, ze to je raz za rok (maximalne 2x), tak akoze nebudem robit rozruch. Ale toto konci, tak budem musiet raznejsie zakrocit. Hoci mam pocit, ze to ti ludia niekedy robia naschval. Svokra sa tvari, ze chudne, resp. ze si dava pozor na stravu – ciastocne hej, ale jasne ze nechudne, robi zakladne chyby v jedalnicku (aj ked nejedava vyprazane a podobne veci). Mala som pocit, ze si tie keksiky nosi k telke kvoli sebe;) Ale od kazdeho deti dostavali kdejake sladkosti, ktore som potom vyhadzovala. Proste funguje to tak v nasej spolocnosti. Ked sa tomu clovek brani, hned je divny a prehana;))

10. blažena 26. 02. 2008, 20:19

    Ahoj mima, nedá mi, aby som sa tiež neozvala k Tvojej téme. Podľa mňa si už na správnej ceste! Presne, ako vravíš, celý zázrak je v pravidelnosti. Môj oco bol aj je celý život štíhly. Jedáva pravidelne 5 x denne v malých množstvách. Mamina jedáva možno aj menej ako on, ale 1-2 x denne. Tá je obézna.
    Pred mesiacmi tu bol veľmi pekný článok, myslím, že ho písala Jarmilkal Písala, že sa nejedná o výnimky,ale o systém. Vie totiž, že každú sobotu má doma upečený výborný koláč, z ktorého zje polovičku plechu. Prispôsobí svoj týždenný režim /systém/ tak, aby sa ten koláč kaloricky zmestil do týždenného príjmu. Váhu si už udržiava dlhšiu dobu a tento svoj systém prijala tým pádom ako dobrý. Nestresuje sa, že sa jedná o výnimku. V systéme však nie je zjedenie pol plechu koláča 2x týždenne. Len raz.
    Ja osobne si myslím, že je to pre život a váhu veľmi dobrá filozofia.
    Mima, držím Ti palce, ozvi sa aj na fóre, ak budeš mať chuť!

11. Táňa 26. 02. 2008, 22:05

    K výnimkám by som chcela poznamenať len toľko, že síce chudnem už od svojich pätnástich, teda rovných 17 rokov (istý čas som aj bola štíhla), ale vďaka výnimkám som do dnešného dňa tučná.
    Už 17 rokov žijem s pocitom, že neustále “chudnem” a aj moje okolie má tento mylný dojem. Škoda, že to na mne nevidno :-))) Pravda je taká, že tri týždne v mesiaci dodržiavam racionálne stravovanie a potom mám jednotýždňovú výnimku s pocitom, keď porušovať, tak poriadne… Som tiež typ závisláka, ktorý nedokáže dať si trochu. Samozrejme, že zajedám problémy aj únavu.
    No, a v tomto kolotoči sa točím už tak dlho, že fakt neviem, ako z neho von. Nemám veľmi veľkú nadváhu, o zdravom stravovaní viem dosť veľa, tento web sledujem viac ako pol roka a napriek tomu nedokážem skoncovať so svojou závislosťou. Úplne ťa chápem, Mima…

12. kundolina 27. 02. 2008, 12:10

    Ahoj Blažena,
    no musim sa pochváliť, že ten článok som písala ja. A darí sa mi mať váhu pod kontrolou stále. V tejto chvíli je to 60,5 kg (v čo som nikdy ani len nedúfala). Budem nekonečne šťastná, ak toto budem môcť povedať aj o rok, dva, desaťročie, dve desaťročia atď. Podľa pozorovaní môjho otca a mojich svokrovcov je to viac než reálne – ak nezačnem robiť hlúposti. Jednoducho – zjem len to, čo mám v systéme – a ten je vytvorený s plánovaným vyžieraním toho, čo ja považujem za dobroty. Mám absolútne pravidelný režim čo sa stravy a pohybu týka – narušujú mi ho síce služobné cesty, ale jedlo si nosím a môjmu režimu sa snažím prispôsobiť aj služobné cesty – zistila som, že sa to DÁ, len sa musím vedieť správne dohodnúť a zariadiť – ale je to na MOJEJ ochote. Odporúčam plánovať (mne veľmi pomáha pomyslieť si, že naozajstná inteligencia sa prejavuje v tom, ako ďaleko do budúcnosti dokážem vidieť – a keďže nikto nechce pôsobiť ako menej inteligentný, tak aspoň ten týždeň do budúcnosti vidieť chcem a teda aj dokážem).

13. kundolina 27. 02. 2008, 12:23

    Ahoj Mima,
    ak máš naštudovaný postup a ovládaš teóriu – potrebuješ už len DLHODOBÚ motiváciu. Tú si musí nájsť každý sám – motiváciu, ktorá je do smrti, pretože dovtedy sa budeš stretávať s jedlami a nápojmi, ktoré ťa budú pokúšať. Mne veru pocit, že jedlo jem pre zdravie nestačil na dlhodobé motivovanie (ja som takmer nekonečne zdravá). Mne napríklad pomohla jedna veta z knihy od MUDr. Sečanského. Vetu prikladám:
    “Boj o štíhlu líniu vyžaduje vždy pevnú vôľu, vysokú zdravotnú uvedomelosť a dostatočný stupeň inteligencie.”
    V mojom prípade je tá zmienka o inteligencii dlhodobý motivačný činiteľ. Prajem ti (a vlastne všetkým bojujúcim), aby si si našla ten svoj motivačný činiteľ.

14. tini 27. 02. 2008, 13:00

    Kundolina, si skvela, paci sa mi co pises, a si zivym dokazom, ze to aj fugnuje;)) Presne za ma pri citani Blazenkinho prispevku napadlo, ze to si Ty;)) Ono kazdy vazne sam pre seba si musime najst to “preco”. Ako to ty nazyvas “dlhodobu motivaciu”. ;)) Prave preto sa ani ten moment “prebudenia”, neda nejak jednoducho “odovzdavat”. Ale kto hlada, ten najde;)

15. mima 27. 02. 2008, 13:10

    kundolina, ďakujem, že si zareagovala na môj článok.
    Moje ciele, ktoré si dávam- napríklad musím schudnúť do stretnutia zo školy napr. 5 kg a nesplním ich ma strašne demotivujú. Pocit zlihania atď. Neznášam ten pocit, že za nič nestojím, lebo nič nezvládam. u mňa je to ten známy spúšťač začarovaného kruhu. Preto som sa ani neprihlásila do fóra. Bojím sa že moja téma zapadne prachom. Tak som bola len skrytý pozorovateľ Vašich skúseností z ktorých som sa veľa naučila. Viem, že bezdôvodne nikto nechudne.Všetky tie následky obezity sa ma týkajú. Napr. kúpiť oblečenie č.54 – no katastrofa. Beriem vždy zo sebou kolegyňu a hovorím je – ty nepriberieš, už len pre to, že zdieľaš so mnou osud tučných. Ale keď idem domov s nákupom, už je po reľkom rozhodnutí schudnúť. Stretunutia, pre ktoré som chudla prejdú – život ide ďalej. Ja tiež nepociťujem nejaké zdravotné problémy – hoci mám SLE, aj vyšší tlak. Ale keď vyjdem na 3poschodie a ide ma zadusiť, lapám po dychu, tak to je ten dôvod,
    pre ktorý si ten deň vyberám čo zjem. Dlhodobé ciele u mňa nefungujú. Niekomu pomáha že si predsatvuje, aké to bude fajn, keď bude štíhly – systém pozitívneho myslenia. Dlhodobé ciele u mňa vyvolávajú pocit – máš čas. Najnižšia moja váha, do ktorej sa viem vžiť bola 63 kg pred 20 rokmi. Ale ani vtedy som nebola spokojná. Aj vtedy bol vo mne ten istý pocit ako teraz – som tučná. A váha postupne rástla na príncípe, veď je to jedno, aj tak som tučná. Nič som neriešila. Vďaka akému – takému pohybu som sa cítlila v pohode. Nič mi neprekážalo, len som bola veľká. Kupovala som stále väčšie a väčšie oblečenie. Až pri 120 som si uvedomila, že nie je to jedno že keď som tučná či mám 80 alebo 120.
    A uvedomila som si aj to, že hoci mám 120 pribrať sa ešte dá. Aj na 200. Takže bojím sa vysloviť, že chcem mať 63kg. Nie. stačil by mi každý deň keď líham do postele zažiť pocit – tento deň bol fajn, zvládla si ho, nemáš si čo vyčítať. Lebo ten pocit som nemala ani pri tých 63 kg.

16. tini 27. 02. 2008, 14:15

    mima, ja teda myslim velmi dobre rozumiem, co tym myslis. Ja som mavala dlhy cas vahu tak 70-72-75kg (mensiu si dako nepamatam). A spokojna som nebola, vzdy som “chcela chudnut”, a pripadala si tucna. Podla BMI je to ale v normale do 75 mam hranicu. Po porode prveho dietatka som sa citila skvele, schudla som dokonca na 68! A hovorila som si, este tak 5 kg schudnut,a bude to super. Napriek tomu som v dalsich 4,5 roka postupne pribrala najprv 10kg, potom dalsie tehotenstvo, po ktorom ostali 4kg. Tie som samozrejme chcela tiez schudnut;), ale namiesto toho pribrala dalsich 8. Takze takto postupne som sa dopracovala k vahe 92kg, coz je spolu krasnych 24kg za 4.5 roka. Dnes ked trocha rozumiem kaloriam, sa cudujem, ze to nebolo aj viac (asi mam dobry metabolizmus) ;)) A vlastne cim viac som priberala, tym viac som mala tiez ten pocit, ze “ved som tucna”, akejsi bezmocnosti, stihla som byt chcela, ale nic som preto nerobila, hoci som sa samozrejme denne mucila jedlom, stale si hovorila “budem jest menej”, alebo “nebudem jest sladkosti”, ale zlyhavala zvdy a opat a take ze “tento den bol fajn” som si teda povedat nemohla hadam nikdy. Vlastne mi to ani nejak nedochadzalo, ze sa blizim pomaly k 100ke, a ze by som fakt mala brzdit. Ako Ty pises, neni jedno ci je clovek “tucny” a ma kil 70, alebo ich ma 92 (vtedy je tucny naozaj). zrovna tento moj neprestajny boj s jedlom, sladkostami, vycitkami svedomia, neprestajne zmietanie sa v bludnom kruhu ma velmi vycerpaval (najma psychicky), ale aj fyzicky.

    Ale aby som neodbocila. Chcela som vlastne napisat, ver tomu, ze ak sa Ti schudnut podari, tak uz to budes vnimat inak a budes stastna, ze si stihla (najma preto, ze to budes porovnavat skor s tym casom velkej vahy). Mne ked sa opatovne vratila 68cka, tak som bola ozaj stastna, ze sa mi podarilo dosiahnut ciel a vratit sa o niekolko rokov dozadu. Jasne, ze som videla aj svoje este nedostatky a ked to slo, chudla dalej (a konecne schudla aj tych 5kilov;). Dnes mam tiez voci sebe vyhrady, ale skor toho typu, ze mi treba popracovat na svalstve. A teda tiez sa mi nezda moja postava idealna co sa tyka proporcnosti, s cim som sa vsak principialne zmierila, kedze napriek kritickemu oku mam aj dostatok rozumu (aby som si uvedomila, ze kazdy sme iny a niektore veci nezmenime).

    Avsak. Napriek tymto “nezrovnalostiam” nad vsetkym kraluje nadherny pocit z toho, ze konecne si mozem obliect co chcem, ze sa citim lahko a stihlo, ze nie som “tetuska” a rozkysnuta maminka.. Ze moja kondicka sa neda porovnat s tou nadkileckovou, ze mozem ist lyzovat bez strachu, ze ak sa zrubem tak dolamem seba alebo lyze (to sa teda mozem tak ci tak, ale myslim ze pri nizsej vahe je clovek ohybnejsi), tesim sa na leto, ked dufam konecne sa dostanem opat na nejake tury v tatrach a netrafi ma v polke vyletu na Krivan.. Mozem ist na plavaren bez pocitu, ze sa vsetci kukaju na moje kila navyse;) Konecne sa citim byt sama sebou, taka, aka som vlastne vzdy byt chcela.

    Ale nie iba o tom to je, o tej stranke fyzickej. Cele toto chudnutie a schudnutie mi pomohlo zbavit sa tej nezdravej zavislosti na jedle, mucenia. Naucit sa jest tak, ze hladna nie som, nic mi nechyba a este som aj spokojna, jest bez vycitiek svedomia dokonca s dobrym pocitom, ze robim nieco pre svoje zdravie. Vyvliect sa z toho bludneho kruhu neprestajneho trapenia. Aj ked vlastne mozno este pred chudnutim nastal isty moment, kedy sa to vo mne stalo a praktizovanim zdravej stravy utvrdilo.

    Stale sa sice snazim hladat si system, ktory funguje dlhodobo, ale vecer si naozaj liham s dobrym pocitom a konecne, po rokoch (resp. desatrociach) uz jedlo “neriesim”. Proste je to jedlo a schluss. Aspon mne teda tym odpadlo kopec problemov a trapenia. A kvoli tymto skvelym pocitom sa mi aj oplati nepustit sa opat “vyjedat” lahodky, ktore ma este stale lakaju. Coz neznamena, ze OBCAS si aj z nich nemozem cosi dat. Podla mna prave pocit spokojnosti so sebou je veeeelice dolezity. Takej principialnej. Ono sa to premieta aj do inych oblasti zivota.

17. mima 27. 02. 2008, 14:49

    tini, v tvojom článku nie vety, na ktorú by som dokázala niečo iné napísať len to, že ÁNO, MÁŠ PRAVDU. Ten dobrý pocit za to stojí. Ja sa napríklad bojím ísť na bežky, preto, že keď spadnem – nepostavím sa. Nemôžem sa spustiť na tobobáne – do 100kg. Nastúpiť do autobusu s úzkou uličkou a nie je kde si sadnúť – trapas keď sa snažia poprimne dostať ľudia von. Donedávna bol pre mňa nadľudský výkon ostrihať si nechty na nohách – to už zvládnem.
    Ten pocit spokojnosti- vnútornej vyrovnanosti so svojím životom (životným štýlom, správaním, osudom) je podľa mňa tým pravím šťastím.

18. kundolina 27. 02. 2008, 15:10

    Ahoj Mima,
    hľadaj, hľadaj a ešte raz hľadaj tú svoju dlhodobú motiváciu. Niekde je a dokážeš ju nájsť len ty, pretože sa najlepšie poznáš. Poznáš svoje plusy aj mínusy. Iný ti ju nenájde. A vedz, že keď ju nájdeš – schudneš (po aplikovaní správneho postupu). Pretože ti nebude robiť problém zjesť len polovicu terajšieho množstva (pri druhej polovici jedla na tanieri ťa tá tvoja motivácia zastaví). Skús porozmýšľať na čo si citlivá – a čo by sa dalo využiť.

19. kundolina 27. 02. 2008, 15:19

    A ešte jedna drobnosť Mima,
    to že nesplníš cieľ neznamená predsa, že za nič nestojíš. Hodnota človeka sa predsa nemôže odvíjať len od nejakých kíl.
    No na druhej strane – keď nesplníš jeden cieľ, to predsa nie je oprávnenie nespĺňať žiadne ciele. Keď to napíšem zjednodušene: jeden kúsok čokolády z pažravosti predsa nie je oprávnenie na celú čokoládu z pažravosti.

20. blažena 27. 02. 2008, 20:28

    Ahoj Kundolína,
    ďakujem, že si sa ozvala. Tvoj článok na mňa veľmi zapôsobil, pamätám si ho doteraz! Prepáč, že som ho prisúdila niekomu inému.
    Ešte raz by som chcela v ňom zdôrazniť tú Tvoju geniálnu myšlienku, že sa jedná o systém! Nie o výnimky. Ja si osobne neviem predstaviť život, kde by som moje “fajnotky” vôbec nejedla, alebo by som si ich dovolila výnimočne. Chcem ich mať vo svojom systéme v “normálnom” množstve, nie za vagón.
    Držím Ti palce, nech sa Ti darí aj naďalej! Viem, že zostaneš štíhla celý život! A ešte ďakujem za tú myšlienku o inteligencii. Snáď mi to bude brzdou pred nekontrolovanou pažravosťou.

21. kundolina 29. 02. 2008, 14:14

    Ahoj Blažena,
    ďakujem ti za dôveru v moje sily (že nepriberiem). Nie som vždy taká dôsledná a aj napriek presviedčaniu sa o nejakej tej inteligencii som včera doslova zožrala takú kopu všelijakých bonboniér až beda. Z toho mi vychádza, že v sobotu už nemôžem (a dúfam, že ani nebudem, aj keď jedna bonboniéra ešte ostala). No, ale veď narodeniny tiež nie sú každý deň – aspoň nejako sa musím sama pred sebou ospravedlniť. A stačilo nedať si prvý kúsok – lenže také všelijaké exotické, evidentne drahé a zaujímavé čoko bonbóny – bola som zvedavá ako chutia. A potom už zvedavosť odišla a prišla pažravosť. Len tá inteligencia, ktorá by ma zastavila voľajako neprišla….
    Inak s jedením problém nemám – jem výlučne tie “moje” jedlá, ktoré si ešte stále vážim, zapisujem a počítam. V tomto som neurobila výnimku ani v pizzerii (bola grilovaná zelenina) a ani ma to neláka.

22. blažena 01. 03. 2008, 20:27

    Ahoj Kundolína,
    sme asi rovnaké, čo sa týka bonbonierománie :). Takéto úlety asi tiež patria k životu. Jednoducho inteligencia sa
    v niektorých situáciách skryje. Keď opäť vykukne, je zas všetko v poriadku!
    Prajem Ti veľa, veľa úspechov! V udržiavaní váhy, ale samozrejme aj v celom živote!