Život v 21. storočí

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol rok 2000 vzdialenou neznámou. Magické číslo 2000 sľubovalo revolučné zmeny.

Jednou z predpovedí o živote po roku 2000 bola aj existencia vysoko koncentrovanej potravy. Predstava, že si dáme maličkú tabletku a tá nahradí kvalitné jedlo na celý deň. Či na týždeň?

Ďalšou predstavou bolo, že v mestách už vôbec nebude treba chodiť. Všade budú pohyblivé schody, pohyblivé chodníky.

Človek po roku 2000 si mal už užívať všetky výhody „vedeckotechnickej revolúcie“. Tešili sme sa, že nebudeme musieť pracovať, všetko už budú robiť roboty. Nebudeme musieť chodiť, na to budú pohyblivé chodníky, vznášadlá, výťahy. Nebudeme sa musieť obťažovať ani s jedením. Ráno si dáte tabletku a hotovo, vybavené.

Dnes sa nám taká predstava zdá trocha naivná. No minule som si s istým mrazením v chrbte uvedomil, že táto predstava sa vlastne už začala plniť. Síce inak, ako sme si to dokázali predstaviť pred štvrťstoročím, ale je to ešte horšie. Má to následky. Planéta z toho tučnie.

Pohybu máme naozaj čoraz menej. Aj keď chodníky sa ešte nehýbu všade, v supermarketoch a na letiskách ich už bežne vidíme. Všade inde sa vozíme autami.
Strava je oproti prirodzenej potrave vysoko koncentrovaná.
Veľa práce naozaj robia roboty, domáce spotrebiče, stroje.
Čoraz viac práce sa vykonáva skôr mozgom pri počítači, ako svalmi.

Predstava o ideálnom živote po roku 2000 však prezrádza aj mnoho z ľudskej prirodzenosti. Sme leniví. Ak je možnosť nič nerobiť a jesť, veľa ľudí to aj spraví.

Ľudstvo tučnie. Otvorene sa už hovorí o epidémii obezity. Aj deti sú dnes tučné. Veľa sa zmenilo. Kým pred štvrť storočím sa dali všade vidieť deti hrajúce sa loptové hry, skáčúce cez švihadlo, dnes ich v meste takmer nevidieť. Sú pred televízormi a monitormi počítačov s vreckom čipsov a kolou v ruke.

Súčasná strava síce ešte nemá veľkosť tabletky. Ale koncentrovaná je už celkom účinne. Nadváha u viac, než polovice obyvateľstva je toho mrzutým dôkazom.

Obezita je osobný problém každého, koho sa týka. Bojovať proti svojej lenivosti, pohodliu a chutným jedlám znamená bojovať so súperom najsilnejším. Je to boj samého so sebou.

Obezita totiž nie je to, proti čomu treba bojovať.

Nemá zmysel liečiť obezitu a útočiť na nadbytočný tuk. Obezita je len dôsledok životného štýlu, ktorý je zdraviu škodlivý. A zároveň veľmi príjemný.

Váš najväčší súpre nie je tučnota, ale vy sami. Keby vám hneď mohol chirurg všetku slaninu odrezať, za pár mesiacov by ste boli tuční zas.

Ak teda nechcete byť tuční, musíte sa vzdať toho, čo obezitu vyvolalo. Musíte od základu zmeniť svoje stravovanie. Musíte byť na seba prísni a najneskôr po schudnutí začať celkom pravidelne cvičiť. Keď to spravíte, tuk z vášho bruška sa pomaly a neochotne, ale začne strácať.

No kým vaše snahy budú zamerané len na odstránenie tuku z brucha, budete vždy spoľahlivo neúspešní. Trocha schudnete a čoskoro priberiete. A znova. A znova. Stanete sa tučkom, ktoré síce celý život chudne, ale pomaly sa už neprepchá ani cez dvere.

Zmeniť svoj životný štýl je veľmi, veľmi nepohodlné. Nepríjemné. Nepopulárne. Náročné. Okolie vám bude klásť prekážky, často aj tí najbližší budú proti. Musíte sa všeličo učiť, čo vás nebude baviť. Nedať si koláčik, keď ho aj máte poruke. Ísť do posilňovne aj keď leje ako z krhly. Hádať sa s matkou, prečo nezjete jej rezne…

Preto schudne tak málo ľudí. Čoraz menej ľudí je ochotných vzdať sa svojho pohodlia a obľúbených zvykov. Žiaľ, dôsledky, ktoré to prináša sú až príliš osobné a nepríjemné.

↑ hore na stránku ↑

Komentáre k článku:

Ayleen 23. 01. 2008, 14:49

Pekný článok. Bohužiaľ reálny. Strava sa nám koncentruje, ale my stále jeme ten istý alebo väčší objem potravy. Lebo môžeme, lebo ju máme.
A to už nehovorím o tom, že ju má časť sveta a tá druhá hladuje a vyváži našu tučnotu, ich podvýživou.
Martina 23. 01. 2008, 16:25

Riadne úderný článok. V duchu som sa zasmiala, lebo moja mama nerada varí a jej túžbou vždy bolo, aby raz takéto tabletky niekto vymyslel. Koncentrácia veľkého množstva energie v malom objeme je vec zradná. Moja mama však asi pozabudla na fakt, že keby takéto tabletky existovali, určite by ich zjedla za plný tanier.. :-)

Je naozaj pre všetkých chudnutie také ťažké? Ja chudnem už dva roky, pomaly postupne a úspešne, a čoraz viac ma to baví. Racionálna strava spôsobila, že nemávam chute na sladké, hranolky ma nelákajú, soliť nemusím, pijem skoro nonstop a s radosťou, sladké vody sú mi odporné, 4 krát do týždňa sa ponáhľam na spinning a niet tej moci, ktorá by ma zastavila (šport je droga, fakt!), keď si ráno vážim patričné množstvo rôznych druhov cereálií a semien, neviem sa dočkať, kým sa rozmočia v mlieku a baklažán krájam s nadšením. Všetko z toho ma baví a cítim sa skvele. Odhliadnuc od toho, že som sa do dnešného dňa zbavila 23 kg. Ešte pár a potom sa budem tešiť na celoživotnú udržiavaciu fázu.

No, možno som len zabudla, aké boli začiatky.. :-)
zuzulka 23. 01. 2008, 19:55

chcem sa s vami podelit o jeden z najhlupejsich trikov na chudnutie ake som videla–) http://wanda.atlas.sk/zdravie-a-chudnutie/chudnutie/163967/ako-chudnu-nase-citatelky-
Eva 23. 01. 2008, 19:59

Tabletky plné živín ako potrava? To by bolo fajn. Ale museli by byť bez chuti a na prídel. Inak sa ľudstvo nezbaví obezity.
Deniska 23. 01. 2008, 21:08

Zuzulka fakt to je asi najhlupesia dieta ( ta ryzova) aku som kedy videla.
Miro dobry clanok, len co je pravda, ziadne deti nikde nevidim skakat gumu.
ivkapivka 23. 01. 2008, 21:57

Mirko: super článok.

Zuzulka: dobre som sa pobavila.

Je to všetko o pohľade na život aj na seba. Mám rada seba, preto nebudem svoje telo zaťažovať odpornými mastnými rezňami s hranolkami, ktoré mi fakt nechutia (stačí mi spomienka z ďalekej minulosti, ako som sa po takomto jedle cítila), zato si doprajem kvalitnú zeleninku a hlavne veľa športu, na ktorom som už asi závislá. No je to určite tá najpríjemnejšia závislosť na svete.
Ja som tá šťastná, ktorá sa nestihla dopracovať k obezite (aj keď môj životný štýl k tomu smeroval), zavčasu som zistila, že asi nerobím veci správne a už pri 62 kg (na 164 cm) som sa cítila otrasne. vedela som, že ak s tým niečo neurobím, môže to so mnou dopadnúť… Čítala som príbehy prispievateľov to tohto fóra a možno sa vám moje problémy zdajú smiešne, no máme podobný cieľ – pekný život so zdravým štíhlym telom.

Držím všetkým palce!
Anonymous 24. 01. 2008, 15:08

V práci máme závodnú jedáleň. Od Nového roku i s novým dodávateľom a ako slubovali personalisti, je to spoločnosť, ktorá “směřuje k moderní gastronomickým trednům a k preferování zdravého stylu stravovnání.” Ukážka jedálnička na dnešný deň:”POLÉVKY:Zelňačka s uzeninou,Gulášová
HLAVNÍ JÍDLA:Slovenské halušky s brynzou
Svíčková na smetaně
Smažený sýr se šunkou, tatarská omáčka
Smažené žampiony, tatarská omáčka”. Jedlá sú prevažne stále tie isté, knedle, omáčka, vyprážaná zelenina alebo. Ťažko potom niekomu vysvetlovať, že na karfiól alebo treska je síce zdravé jedlo nie vyprážaná s majonézou. Potom sa nemožno čudovať, že tlstneme. Kedysi ľudia jedli hlavne zemiaky varené v šupke, kapustu, strukoviny, obilné kaše a teraz všetko vyprážané.
cindi 25. 01. 2008, 9:48

Anonym: mas pravdu, ja sa stretavam presne s tymito reakciami, ze ved ja jem kopec zeleniny: baklazan, karfiol, kalerab , ale vsetko bohuzial vyprazane a prinajhorsom este aj s tatarkou. No to si mozu dat aj rezen, skoda nicit zeleninu.
tini 26. 01. 2008, 22:40

miro, vdaka za clanok, velmi vynikajuco si v nom vystihol pointu celeho chudnutia a “tucnutia”. Je to ozaj boj sameho so sebou, svojou lenivostou, pohodlnostou, chutkami, zivotnym stylom, ktore tucnotu “vyprodukuju”. Presne preto nema zmysel “chudnut”. Ma zmysel iba zmenit seba, svoj zivotny styl, a to navzdy. Nic ine nefunguje. Aj ked je to boj, ktory svojim sposobom bojujeme cely zivot :-).
barbara 27. 01. 2008, 0:49

Áno, áno tak je to s nami. Tie deti , ktoré sa nehrajú s loptou, ktoré nechodia ani na krúžky, kde sa cvičí, či hýbe; my, čo sme zabudli na dobré weekendové zvyky vyraziť na dva dni do hôr, do lesa, prejsť desiatky kilometrov. A j cez pracovný týždeň sa prejsť aspoň po meste spolu s priateľkou, veď vtedy sme všetko “zháňali”. Dnes nakúpime v jedinom obchode, či obchodnom dome a odvezieme sa domov. Alebo máme električenky, tak čo by sme chodili jednu, dve zástavky pešo. Doma si pohovoríme cez forum, či skype, či mobil s priateľkami, priateľmi, sadneme k televízií…Ešte aj to auto si dáme umyť hoci by sme mohli mať trochu telocviku.

… a potom este to vedomie, ze veď “všetci tak žijú”.
To povedia deti, keď im niečo vyčítame: ” však všetci to tak robia…” To je asi to veľké nebezpečie, riadiť sa davom, nechať sa unášať.
Nie je to pravda, kopec ľudí z tejto stránky takto isto nežije a sú aj inde ľudia, ktorí sa tomu bránia.
Preto, Mirko, vďaka že to píšeš. Prvý krok je uvedomiť si vec, keď ju mám zmeniť.
silvia 15. 05. 2008, 17:10

Mirko,ten článok je fakt maximálne pravdivý.V minulosti ľudia pracovali a to doslovne,takže nemali problém s chudnutím,ako máme dnes my.My sme ale tá “šťastná”generácia,za ktorú už robia všetko stroje a akosi sme pozabudli,že práve ten pohyb nám chýba k tomu,aby sme prijaté množstvo energie spálili.Ja sa tiež v jednom kuse točím,raz som s váhou celkom spokojná,potom je to zase hrozné…a ja síce chápem,že je to všetko o správnej výžive,je veľmi dôležitý energetický príjem a výdaj,ale napriek tomu na to vždy z času na čas akosi pozabudnem a potom som pred porážkou,keď sa postavím na váhu! alebo keď sa snažím vyzerať super v nejakom oblečení,čo žiaľ pri kilách navyše to už nie je možné. musím priznať,že necvičím,ale “najazdím”na kondičnom bicykli aj 70-80km denne.neviem,či je tento spôsob cvičenia úspešný pre iných,ale ja mám pocit,že mne to akosi tie kalórie nepáli…možno robím niekde chybu,neviem.Jedno je ale isté-snažím sa svoju postavu zmeniť,aj keď je pravda,že do obchodu pravidelne zájdem autom…..