Pokorili sme Chopok

Zmena termínu o jeden deň nášmu stretnutiu nakoniec prospela. Nielen predpovede počasia ale aj obloha v nedeľu ráno sľubovala krásny výlet. A my tri sme boli odhodlané že si ho nikým a ničím nedáme pokaziť.

Vlaky prišli na čas a ja s bibi sme sa na seba usmievali už zďaleka. Nikto by nepovedal že sa vidíme po prvýkrát v živote. Kým sme si vymenili spolu pár viet, zastal ďalší rýchlik a vystúpila aj ivaza. Neobávali sme sa že by snáď neprišla, ale trochu sme sa obávali či ju spoznáme, keď je teraz už taká štíhla. Zvítanie nakoniec dopadlo dobre a my sme mohli vyraziť do terénu.

Oblečené sme boli viacvrstvovo. Pre každý prípad. Nebolo dopredu presne určené kam pôjdeme a tak sme boli pripravené na každú alternatívu. Chladnejšiu i teplejšiu. Na nižšiu i vyššiu nadmorskú výšku. A keďže nie sme žiadne béčka, veľmi rýchlo sme sa dohodli a rozhodli že skúsime pokoriť tu najvyššiu nadmorskú výšku, ktorá v blízkom okolí bola. Chopok.

Ako ženy ktoré nehazardujú so svojim zdravím a majú zodpovednosť aj za svoje rodiny ktoré sme pre tento deň nechali výnimočne doma, overili sme si v informačnom stredisku aké je aktuálne počasie na Chopku. Teplota do mínus 4, slnečno, slabý vietor. Nebolo prečo ďalej váhať.

Na sedačkovej lanovke ktorá nás viezla na Lukovú nás trochu prefúkalo. Pod nohami zasrienené stromy a kosodrevina. Na Lukovej sme boli presne o 11.h. Štít Chopku pred nami bol ešte v oblakoch, zato pohľad do doliny za nami a na okolité kopce bol očarujúci. Pritiahli sme si goliere, založili rukavice a vyrazili sme smerom k nášmu cieľu.

Pekne po chodníku a pomaly. Odhadli sme, že najneskôr za hodinu tam budeme.

Asi po 500m chôdze sa dolina za nami začala zahaľovať do mrakov, pred nami sa začal nejasne odkrývať štít Chopku. A nám začalo byť teplo, Prvé vrstvy oblečenia putovali do batohov.

Podľa našej tepovej frekvencie a zrýchleného dychu sme po čase odhadli že máme za sebou už asi 2 km. Míľnik na kameni nás vyviedol z omylu. Bolo to iba 700 m.

A tak sme stúpali ďalej.

Vyššie a vyššie. Počasie nás odmenilo za našu námahu. Pred nami sa odkryl pohľad na mesačnú krajinu. Skoro ako na mesačnú krajinu. To sme už boli takmer úplne v cieli.

Na kóte 2024 m n.m sme boli presne na poludnie. Nádherné počasie, slnko, výhľad, príjemne teplo. A tie pocity! Nič viac sme si ani nemohli priať.

Cestou nadol z kóty Chopku sme medzi kameňmi takmer zablúdili a akýmsi nedopatrením sme aj prehliadli, že Kamenná chata je v prevádzke. Nedymilo sa z nej. Zjedli sme preto svoj obed a vypili teplý čaj rovno pod holým nebom. Mrzí nás to. Musíme sa tam ešte raz vrátiť a napraviť to.

O 13.h. sme vyrazili na cestu späť. Bola rovnaká a príjemná.

Stúpali sme opatrne aby sme sa nešmykli a posilňovali sme pri tom svoje stehenné svaly. Potom lanovka a o 14.30 h. sme boli pri aute. Svoje dojmy sme ešte vyhodnotili pri teplom čaji a káve v neďalekej kolibe, porozprávali o čom sme doteraz nestihli a sľúbili sme si, že najbližšie nás čaká zdolať už iba Gerlach. Na stanici sme sa rozlúčili s tým, že ani jedna neľutuje takto strávený čas.

Pokorili sme Chopok. Nie je to nič nezvyčajné. Dôležitejšie je, že sme prežili krásny deň v krásnom prostredí a v príjemnej spoločnosti. A že sme opäť dobre naštartovali svoj metabolizmus.

A ešte posledný pozdrav z výšky len pre vás. Pozemské problémy sa odtiaľ zdajú fakt akési menšie.

ivaza, bibi, anna

Neľutujete že ste neboli?

↑ hore na stránku ↑