Už žiadne jedlo?

Niekedy mám pocit, že to všetko bolo len moje snívanie, že sa to nikdy nestalo. Všetok ten pot a krv, ktoré som zo seba dostala a nehovoriac o jedle…

Všetko sa to začalo keď som mala 13 rokov. Leto bolo v plnom prúde a ja som čakala kedy už bude večer, aby som mohla zaspať a zabudnúť na ďalší nudný deň v mojom živote. Mama na mne videla, že by som šla najradšej vonku s priateľmi, ale žiadnych priateľov som nemala. Tak som sedela doma a nudila sa.

Mama ma občas zavolala na balkón, nech si aspoň takto užijem slniečka keď nejdem von. Nemala som chuť sa opekať na balkóne. Mala som toho už dosť. Zapla som si rádio a počúvala som. Moderátor hovoril o lete a o kúpaliskách, tiež o sexi postavách, ktoré na tie kúpaliská chodia. Veľmi som sa nad tým nezamýšľala, ale čím ďalej som to počúvala, zdalo sa mi, že má pravdu v tom koľko tuku sa hromadí na ženskom i mužskom tele.

Zdvihla som sa z kresla a prebehla do predsiene pozrieť sa na to ako vyzerám. Otáčala som sa do všetkých strán a zistila som, že aj ja by som potrebovala schudnúť. A tak som začala. Ešte v ten deň. Pozháňala som si všetky potrebné veci ako švihadlo, žinenku a niečo mäkké pod zadok aby som mohla robiť v pokoji brušné cviky.

Deň čo deň som drela na to, aby som vyzerala k svetu. Vo svojich trinástich rokoch som vážila 53 kíl a merala som 166 centimetrov. Postupom času som samozrejme aj trocha vyrástla.

Moja drina pozostávala z cvičenia na švihadle, brušných cvikov a samozrejme som čo najmenej jedla. Nikdy som ho nechcela vložiť do svojich úst. Nenávidela som ten pocit, keď som mala plný žalúdok. Každý deň som od rána do večera cvičila a nejedla. Jedlo v škole som riešila tak, že z obedov som sa odhlasovala. Mama si to vôbec nevšimla, pretože bola rada, že nemusí platiť vysoké účty. Moju desiatu som dávala spolužiačkam, ktoré ju vždy ochotne prijali. Bolo mi jej ľúto, pretože moja mama mi ju robievala s láskou a ja som ju prakticky vyhadzovala iným. Ale časom som sa naučila ten pocit ľútosti zahnať.

Takže som nejedla desiatu ani obedy. Večeru som si robila sama, takže som veľa zjesť nemusela. Bola som šťastná, že sa mi takto darí. Vždy pred školou ráno som cvičila a keď som prišla domov, znova sa opakoval rituál zrána.

Keď boli prázdniny tak veľmi som cvičila, že som mala zodraté celé nohy a tiekla mi z nich krv. Nevládala som cvičiť kôli nohám nielen preto, že boli celé od krvi, ale aj preto, že som pravidelne každú noc dostávala do lýtok a stehien silné kŕče, ktoré ma v noci budili. Kŕče som však odstrániť nemohla, no na nohy som si začala dávať obväzy, aby som nezašpinila krvou koberec.

Bolo mi jedno ako som sa pohybovala…či som cvičila na švihadle, alebo som len tak skackala. Hlavne, že som sa potila a tuk šiel dole. Brušné cviky som robila stále večer. Dokonca aj v posteli keď´ som išla spať, hoci som vedela, že si môžem poškodiť chrbticu zlými pohybmi. Postupom času som nemohla robiť ani brušné cviky, pretože sa mi zodrala koža na zadku a pri chrbte. Veľmi ma to bolelo, nevedela som čo ďalej. Nemohla som predsa znova pribrať.

Na istý čas som prestala s cvičením a behávaním, lebo som kôli zodratej koži nemohla nič robiť. Už ani behávať som nemohla. Tak som začala menej jesť. Držala som hladovky aj týždeň aj dva. Môj žalúdok sa natoľko scvrkol, že som necítila hlad ani keď som nič nezjedla tri dni. Len som pila.

Moja váha šla samozrejme dole. Takto som to robila celých šesť rokov. Nepodľahla som však bulímii ani anorexii tak naplno, ako niektoré z vás. Dnes mám osemnásť rokov, vážim 49 kíl a meriam 168 centimetrov. Moje BMI( je okolo 17,4 ).

Aj keď som nikdy nebola na tom až tak zle, veľa mi k tomu nechýbalo. Stále ma lákalo to aká by som bola chudá a láka ma to dodnes. Ak zjem niečo čo mi chutí a je toho veľa, napríklad taká bageta, cítim sa ako by som bola zločinec. Jedlo som nikdy nevyvracala, lebo som sa bála, že sa z toho nedostanem. Ale ako náhle som zjedla väčšiu porciu ,v ten deň som nejedla už nič a začala som cvičiť.

Je to kolotoč ,z ktorého sa nikdy nedostanem. Stále si budem nahovárať, že som tučná, aj keď mi okolie povie, že vyzerám ako modelka. Neverím im rečiam doteraz, pretože keď sa pozriem na seba do zrkadla vidím sa omnoho tučnejšia ako v skutočnosti som.

Viem ,že sa z toho už nikdy nedostanem, ale som natoľko múdra, aby som pochopila, že ak začnem znova tak chudnúť zničím samú seba. Držím vám palce

↑ hore na stránku ↑

Komentáre k článku:

barun 25. 08. 2007, 21:05

Cyrila: je vidno, ze mas asi velky pud sebazachovy, ked svoj “stav” dokazes udrziavat – no povedzme, ze ako – tak na uzde. Je super, ze si si vedoma, ze mas problem. To je tvojou velkou vyhodou – tak z toho vytaz co najviac! Poznam dievcata, ktore si toho neboli vedome a aj tak sa z toho dostali. Vo vacsine pripadov uz vsak bolo aj tak neskoro a zdravotne nasledky im ostanu navzdy :( Chcela by som ta povzbudit, ze sa z toho mozes dostat. Uz takto si silna, funguje ti sebakontrola – a vsetko to mozes dotiahnut do vitazneho konca. Nechcem, aby to znelo ako klise, ale urcite je sposob – ako dosiahnut spokojny a pohodovy zivot. Skus vyhladat pomoc, nie je to nic “divne” – prave naopak, zvlastne by bolo, keby si svoj zivot nechcela zmenit k lepsiemu. Na fore http://www.chudnutie-ako.sk/forum mozes najst podporu a podobne osudy. Su tam ludia, ktori si ta vypocuju a urcite poradia. Skus zatial aspon to. Velmi ti drzim palce. Si mlade dievca a cely zivot mas pred sebou. Mas ho v rukach ty – a nikto iny. Tak ho sprav krajsim :) Drzim ti palce, moja !!!
Vierka2621 26. 08. 2007, 18:22

Ahoj moja,tvoj clanok vo mne vyvolal vselijake pocity…..neviem,mozno sa ti môj nazor nebude pacit no myslim,zeby si mala vyhladat odbornu pomoc,lebo mas velky psychicky problem s ktorym nemôzes zit cely zivot:-(
Mas 18 rokov a zivot pred sebou……dal by panbozko aby si nikdy nezazila ten strasny pocit,ze nemôzes mat babätko,alebo ze ta tvoje deticky vidia ako s krvavymi kolenami cvicis na koberci…..a tak rozmyslaj ako dospela zena a mysli na buductnost,ktora ta caka,lebo nebudes vzdy sama a ak budes chciet mat deticky tak s tvojou zivotospravou a BMI to pôjde velmi tazko a ver mi,ze je to velmi tazke :-((((

Drzim ti palce,aby si to zvladla a nastartovala sa znova na inu a lepsiu a hlavne zdravsiu cestu:-)
Assea 27. 08. 2007, 7:29

Súhlasím s Vierkou a tiež myslím že by si mala vyhľadať odbornú pomoc. A neodkladaj to…
lubicka 27. 08. 2007, 9:17

Ahoj, Cyrila, ja teda nie som psychológ, ale na začiatku článku píšeš, že si nemala žaidne kamarátky a sedela si doma a nudila sa. Tým, že si takto zmenila svoj životný “štýl” sa toto zmenilo? V takejto situácii je každá rada dobrá, v živote sa po schudnutí všeličo zmení, ale najdôležitejšia vec asi je, aby sa človek naučil mať rád sám seba bez ohľadu na svoje telo, lebo telo je nakoniec len telo, ale to, ako zmýšľame o ňom a iných veciach je len na nás. Teraz máš priateľov, priateľky, príp. s niekým chodíš?
Vikina 27. 08. 2007, 9:56

Cirila, je mi smutno z tej beznadejnosti, ktora na mna dycha z tvojich poslednych riadkov. Napriek tomu som pevne presvedcena, ze sa z toho mozes dostat! Prvy velky krok si uz urobila, uvedomila si si, ze mas problem a ze ten problem je v tvojej hlave. Pises, ze vies, ze sa vidis omnoho tucnejsia nez v skutocnosti si. To znamena, ze vies, ake mechanizmy a zmeny suvisia s mentalnou anorexiou. Mas silnu volu a udrziavas sa na minime, ktore je potrebne na prezitie. K tomu, aby si sa dostala na zdravy normal, ale potrebujes odbornu pomoc – psychoterapiu. Aj ked to u teba trva uz 6 rokov, vobec nie je neskoro. Ja som zapasila s bulimiou niekolko rokov a dostala som sa z toho. Moj pribeh najdes aj na tejto stranke. Prosim ta, vyhladaj psychologicku/ psychoterapeuticku pomoc, pripadne sa skus skontaktovat s nejakou svojpomocnou skupinou. Prosim ta, nezahadzuj svoj zivot, mas vsetky predpoklady sa uzdravit! Drzim ti velmi palce!
Ifka 27. 08. 2007, 10:31

Cirila,
ja by som ti odporucila velmi podrobne si nastudovat nejaky web o kulturistike, posilnovaniu, fitness a pod. kde sa dozvies plno odbornych informacii a sama zistim v cim vsetkom robid chybu + su tam vypracovame vyvazene jedalnicky pre cviciace baby, z ktorych sa dozvies ako spravne jest, byt stihla a mat peknu pevnu postavu. Fitnesky su krasne stihle a pritom jedia kazde 2 hod a neplati pre nich taka sprostost ako nejest po 17 hod a pod. Dalej sa docitas, ze cvicenim brucha sa vonkoncom nechudne tuk na bruchu – posilujes brusne svaly ale na tuk ti na bruchu ostane, ak sa nebudes vhodne stravovat a cvicit. Telo si samo urcuje odkial bude pri cviceni spalovat tuk a viac je prospesne cvicit velke svaly na zadku a nohach, ktore spalia viac energie ako brusne svaly. Tak isto zistis, ze posilovat brucho staci 1-2 x do tyzdna a nie je vhodne cvicit kazdy den. Treba si vsetky informacie nastudovat, inak si zbytocne nicis telo hladovanim a neefektivnym cvicenim a vysledok je postava so ziadnymi svalmi. Ked porovnas fotky anorekticiek a fitnesiek, hned uvidis, co vyzera krajsie. A ver mi, ludia ked sa vizualne pozeraju na inych hodnotia celkovy dojem z postavy. Oni ta vazit nebudu. Ovela lepsie vyzera telo s primeranymi svalmi ako trciace kosti.
Vikina 27. 08. 2007, 12:44

Ifka, dobre mienene rady, ale obavam sa, ze to samo o sebe nebude stacit. Ked je problem v zasadnej nespokojnosti so sebou samou, so svojim vzhladom, problem prijat seba samu taku aka som, bude tento problem zrejme pretrvavat aj napriek cviceniu a svalom. Inak sa samozrejme podpisujem pod zdravu, vyvazenu stravu s dostatkom bielkovin a primeranym (nie prehnanym!) pohybom.
Marijka 27. 08. 2007, 13:47

Cirila,
ja ked som mala trinast rokov, prvy raz som dosiahla 70 kg :( a odvtedy zapasim s nadvahou. Az vdaka tejto stranke a stranke chudnutie-ako.sk sa mi podarilo desat kil – dufam, ze uz natrvalo – zhodit – paradoxne tym, ze som zacala omnoho viac – a lepsie – jest.
Dojal ma Tvoj pribeh, ked som sa sem teraz po dlhsom case dostala. Potrebujes sa zastavit, kym ja sa musim naucit rozhybat. Na prvy pohlad mame uplne opacny problem, v skutocnosti bude asi dost podobny: zabudame zit teraz a tu: Ty dries (drela si?) pre imaginarnu idealnu buducu postavu, ja casto unikam do sveta fantasy a pc hier… nemame “cas” naozaj vychutnat pritomnu chvilu, jedinu, ktora nam naozaj patri. Nam a nasim priatelom. Ale obidve vieme, ze tadial cesta nevedie a tak mame nadej. Dobre viem co je to samota a nuda – obezne deti si musia prejst svojou kalvariou – ale odvtedy uz par rokov preslo, s niekolkymi ludmi som si vybudovala krasne vztahy – snazim sa teraz schudnut, aby som nemala zdravotne problemy – ale nie je to prvorady ciel mojho zivota a nemoze to byt ciel sam osebe. Ani Tvoja idealna postava (u mna nedosiahnutelna:)) nim nie je. Cielom su chvile stravene s priatelom, nahly usmev dietata na Tvojich kolenach… ale aj chvile stastia osamote – ked vychutnavas vonavy kupel, napriklad – dokazes to? Ja s tym mam stale trochu problem, takto zabijat cas :) Drzim Ti palce, mar
Rolana 27. 08. 2007, 14:35

Nerobte z nej neviem čo.ved´ sama píše,že sa poučila a teraz je v pohode.Vedˇ nikto sa z toho nedostane na 100% to vieme všetci.ona je silná lebo na tým vihrala..tak jej netrepte nezmysly,že je na tom zle.Podľa mňa je v pohode a blahoželám jej.
Marijka 27. 08. 2007, 14:58

Nepise, ze je v pohode – aspon ja som to tam nevidela. Ano, je silna a dari sa jej bojovat s tym, aj mne sa viac-menej dari bojovat s mojimi problemami – ale musim bojovat, akonahle si myslim, ze uz som vyhrala, okamzite sklznem spat.
Vikina 27. 08. 2007, 15:45

Rolana, minimalne co sa tyka telesnej stranky, nie je za vodou. Pri BMI=17,3 splna Cirila hlavne kriterium pre mentalnu anorexiu, cize vyraznu podvahu. Nepise, ci menstruuje, ak nie, je splnene dalsie kriterium. Tiez bohuzial nie je znakom zdraveho jedenia, ak po jednej vacsej porcii hladuje. Je to priznak naruseneho stravovania, cize dalsie kriterium pre anorexiu je splnene. Radila som Cirile aby vyhladala odbornu pomoc, lebo inak hrozi, ze jej anorexia prejde do chronickej, teraz je este mlada, ma vsetky sance sa z toho dostat. A chcem ti odporovat, da sa z toho dostat na 100%, sama poznam niekolko takych pripadov. Na 100% tym myslim nie to, ze ma nikdy nenapadne, ze by som chcela schudnut, ale ze mam normalnu vahu, normalne jem a zijem spokojnym zivotom. To je mozne dosiahnut.
zuzu 27. 08. 2007, 21:16

cirila:aj ja mam ten pocit ze som stala tucna schudla som 28kg.z xxl na m ale mam stale pocit ze som tucna.celi satnik som 2krat za pol roka vymenila a stale mam stres co ak som este tucna.anorexiu vsak nemam.pravidelne jem,casto malo pestro.sem tam mam prehresok a potom vycitkzy
tini 01. 09. 2007, 20:51

Cirila, vies sama seba pekne zanalyzovat, aj vidis kde je problem. Drzim palce, aby si nasla aj jeho riesenia, mam pocit, ze sama citis, ze riesenie najst potrebujes a stav terajsi nie je to, co chces, ze je to len tanec na hrane noza.. Je to vsak aspon prvy krok dobrym smerom. Skus hladat odbornu pomoc, bude to mozno dalsi krok dalej k spokojnejsiemu zivotu – vlastne k zivotu ako takemu… Nemusis menit svoje telo, ale svoju hlavu, a Ty to vies. Drzim Ti palce!
tweety 16. 01. 2008, 23:46

mila cirila, hrozne ti drzim prsty, aby si sa z toho dostala, NESMIES to brat tak, ze sa z toho nikdy nedostanes…ved nadej tu vzdy je
domca 06. 02. 2008, 14:28

ahoj…ja mam teraz 13 a tak isto som uz nad tym rozmyslala ale povedala som si nie….ked som sa dopocula o niektorych dievcatacha a ked som videla jedno video o anorexii tak som si povedala tak toto nie…..drzimti palce aby si sa stoho dostala :D:D:D
zuzu 15. 02. 2008, 18:05

ahoj…pozorne som citala a mam pocit,že mam zrovne rovnaký problem ako si mala ty..neustale si výcitam že zjed co i len pomaranc…važim sice 54 kil,no pri výske 165 cm to je privela…teda aspon v mojich ociach…som rada že si sa z toho ako tak dostala…ja musim bojovat dalej…:)
juli4ever 20. 05. 2008, 9:53

awoj… ja nechapem ze naco chudla celych 6 rokov ked zhodila len 4 kila