Ja nechcem zomrieť, ale…

Sedela na posteli, veľké, takmer dospelé oči na mňa pozerali z detskej tváre. Na svojich 12 rokov bola rozumovo veľmi vyspelá, citovo stále ešte dieťa.

Prebiehal medzi nami priam absurdný dialóg:

Ja: „Vieš, že ak nebudeš nič jesť, zomrieš?“

Ona: „Áno, už mi to hovorili mnohí.”

Ja: „Preto sme ti zaviedli sondu, aby si nezomrela. Viem, že s tým nesúhlasíš, ale spravili sme to, aby sme ti zachránili život.”

Ona: „Ja nechcem zomrieť, ale nechcem ani jesť. Jedenie je pre mňa to najhoršie na svete.“

Jej slová dobre vystihujú dilemu, ktorou trpia mnohé anorektičky. Bez vážneho úmyslu naozaj zomrieť aj tak riskujú svoju vlastnú smrť v mene vychudnutej postavy. Je dobré mať to na pamäti. Jesť je pre vačšinu ľudí ľahké, niektorí si možno povedia, že aj anorektičky to predsa musia dokázať, čo už na tom je. Nemajú vymýšľať, nemajú trucovať, proste nech sa najedia a hotovo.

Mentálna anorexia nie je trucovanie, mentálna anorexia je vážne psychické ochorenie s najvyššou úmrtnosťou spomedzi všetkých psychiatrických chorôb. Zhruba 15% postihnutých zomiera na poškodenie vnútorných orgánov (mozog, srdce) či v dôsledku samovraždy.

Problémom u mentálnej anorexie je nízka motivácia liečiť sa, postihnutí nemajú pocit choroby. Pre terapeuta je často ťažké nadviazať s nimi kontakt a dosiahnuť, aby spolupracovali na svojej liečbe.

Ja: „Vieš, že mentálna anorexia je choroba, však?“

Ona: „Áno, viem, veľa som o tom aj čítala. Nemôžem tomu uveriť, ja sa necítim byť chorá.”

Ja: „Viem si predstaviť, aké je pre teba ťažké byť v nemocnici so sondou, keď sa vôbec necítiš byť chorá.”

Ona: „Som tu, lebo to chceli moji rodičia. Ja som rada anorektičkou, nechcem sa vyliečiť.”

Ja: „Podľa mojej skúsenosti vačšina dievčat s anorexiou skôr či neskôr dospeje do štádia, keď sa chcú vyliečiť. Si silné dievča, dovoľ nám pomôcť ti, aby si svoju silu vedela použiť na vyliečenie sa.“

Počas troch týždnov čo bola u nás, nevzala do úst ani kúsok jedla, iba čistú vodu. Vďaka výžive nasogastrálnou sondou pribrala niekoľko kíl a jej hmotnosť už nebola životu nebezpečne nízka. Trvalo niekoľko dní, kým mi povedala viac než pár slov. Potom sme sa však dokázali rozprávať aj dve hodiny v kuse. Počas tých rozhovorov som v nej spoznala inteligentnú, kreatívnu osôbku s neskutočne pevnou vôľou. Ako väčšina pacientiek s anorexiou pôsobila veľmi krehko a vzbudzovala potrebu chrániť ju. Za tým sa aj u nej skrývalo jadierko z ocele.

Než od nás odišla na detskú psychiatrickú kliniku, prišla sa so mnou rozlúčiť. Podávajúc jej ruku som si v duchu zaželala, aby ju tá pevná vôľa nestála život a aby svoju silu používala konštruktívnejšie a nie na vlastné sebazničenie. Verím, že čoskoro príde ten deň a ona sa rozhodne vyzdravieť.

↑ hore na stránku ↑

Komentáre k článku:

Katka 04. 06. 2007, 21:43

Viki, nie je niekedy problém aj v rodičoch, kým si priznajú, že ich dieťa ma problém? Lebo stále tu hovoríš o 12-13 ročných, to sú skutočne ešte deti. Mala som kolegyňu, ktorej dcéra mala naozaj podobné problémy a trvalo dlho kým si priznala (tá kolegyňa), že jej dieťa je naozaj choré a treba ho liečiť.
Nie sú to práve rodičia, ktorí sami sú tak trochu pri tele, a len sa vytešujú. že ich dieťa je tkaé “pekné chudé”, “ako modelka” a pri tom si neuvedomia, že aj dieťa horko ťažko dostane do seba za celý deň jeden jogurt, tak je to trochu málo?
Ak máš skúsenosti – aký je podiel takýchto rodičov?
Vikina 05. 06. 2007, 7:16

Katka, o 12-rocnych som pisala teraz preto, lebo to bolo u nas aktualne – mali sme dve 12-rocne dievcata s anorexiou sucasne na oddeleni. Vacsinou su vsak starsie.
Co sa tyka rodicov, mozne je vsetko. Vvacsinou su vydeseni a snazia sa dceru primät k jedeniu, akonahle zistia, ze zacina viac obmedzovat jedlo. O tom ci su rodicia vacsinou obezni ci nie, nemam presne informacie, predpokladam ze skor nie. Casto su to rodicia, ktori kladu az prehnany doraz na vyzor, najmä matky. Dcery zien, ktore dietuju a su fixovane na hmotnost maju väcsie riziko vzniku poruchy prijmu potravy.
tini 05. 06. 2007, 22:01

Je to velmi smutne, clovek si pripada tak bezmocny, ked to cita.. S tymi dietami a chudnutim – tiez si uvedomujem, ze by clovek nemal pred detmi tuto temu nejak velmi rozoberat, najma dlhodobo. Jedna moja kamoska tiez trpi anorexiou a presne ze hmotnost bola u ich mamy stale “tema”.. Sice nebola obezna, skor trocha “pri sebe” by sa to dalo nazvat, ten typ, ktory sa stale chudnut snazil, ale nechudol. Ked o tom pises – ked dievcatu vysvetlis, co po medicinskej stranke takyto ubytok vahy znamena atd. – zrejme ani to nepomoze, vsak. Ak sa ich podari presvedcit, ze by s nejakymi kilami navyse vyzerali dobre, to zaberie, ze zacnu jest? A este na zaver – je taky problem s anorexiou kvoli sucasnemu modelu “krasy”? Preco to vsak ide az do takeho extremu? Ved byt stihly je ok, ale preco taka vychudnutost? Ked vidim v telke niektore tie modelky, ved to ani neni pekne, same kosticky.. Ja viem, ze anorektik ma zmenene vnimanie reality – ale preco vlastne az tak extremne?
Vikina 06. 06. 2007, 12:44

Tini, je to smutne, proti pocitu bezmocnosti musim ako terapeutka bojovat casto. Velmi mi pomaha vlastna skusenost, viem, ze sa z toho da dostat a zit plnohodnotny zivot.
Vysvetlenia medicinskych nasledkov idu u tychto dievcat jednym uchom dnu a druhym von, asi tak ako ked fajciarovi vysvetlujes skodlivost cigariet alebo zavislemu skodlivost drog.
Kila navyse su pre nich taka hororova predstava, ze sa tomu brania zubami-nechtami. Takze ani tadial cesta nevedie. Jedina moznost ako im pomoct, je pracovat na zvyseni ich sebavedomia a sebaucty, aby ich necerpali iba z toho kolko vazia a kolko jedia ci nejedia. (Ne-)jedenie a chudnutie sa musi dostat do uzadia. To je v puberte vacsinou tazke dosiahnut, casto trva roky, kym sa to podari. Popri tom je samozrejme trening normalneho zdraveho stravovania nevyhnutny.
Sucasny model krasy je jednym z faktorov podporujucich vznik PPP. Sam osebe vsak nestaci. Musi existovat urcita osobnostna dispozicia a vacsinou hraju rolu aj rodinne vztahy ci nejaka prezita trauma.
Co sa tyka toho, preco taky extrem, na to je tazko odpovedat. Asi preto, ze keby to nebol extrem, tak by to nebola psychicka porucha. Skreslene vnimanie vlastneho tela nie je nieco, co uz na zaciatku nemenne je, ale nieco, co sa postupne vyvija. Svoju ulohu iste hraju aj zmenene mozgove procesy v dosledku hladovania. Ziadna z anorekticiek si uz na zaciatku nepovie, ze chce vychudnut az na 30 kil. Cim viac vsak chudnu, tym zavislejsie sa od toho stavaju a potom uz casto nemozu prestat. Problem totiz nie je ich objektivna vaha (ako u obeznych), ale problemom je, ze vsetko svoje stastie a spokojnost odvodzuju od svojej hmotnosti a od toho ako sa im dari jest ci nejest. To sa ale napriek chudnutiu nedostavi (ako som zazila na vlastnej kozi) a tak to skusaju stale dalej, az kym niekedy nie je neskoro. Ak si to ale uvedomia, ze chudost a nejedenie nie je patent na stastie, urobili prvy krok k uzdraveniu.
tini 06. 06. 2007, 13:33

Hm, presne, clovek robi chybu, ak jedlom nieco “riesi” ci od neho odvodzuje svoje stastie. U mna – a mozno vacsiny nadvahovych- jedlo zas predstavuje opak – akusi naplast na bolest, smutok, stres.. I ked ja som casom zistila, ze uz jem aj ked som smutna, aby som nebola, a aj ked som stastna, akosi “od radosti”. Dnes sa cudujem, kolko vela mojich myslienok a priestoru v zivote jedlo malo. Dnes sa sice chudnutim a zdravou vyzivou tiez dost zaoberam, ale co sa tyka dolezitosti jedla, je uz konecne fakt len zdrojom vyzivy, obzivy a nicoho ineho. Prezivam v tom slobodu, beriem ho prakticky, aj ked si ho viem vychutnat. Aj pri chudnuti – myslim opravnenom z nadvahy – by clovek sa mal snazit o taku zdravu vyvazenost – a moc sa nestresovat, ci chudnem, ci nie, ci som zjedol daco naviac, ci nie. Treba sa naucit “spravne” jest a potom mu nevenovat prilis vela pozornosti (nezdravej). Ja badam napr. na sebe aj taku zmenu, ze jednoducho aj ked som z dacoho smutna, uz nesiaham po jedle ci sladkostiach, co bolo predtym pravidlo. Uz ma to ani nenapadne ako “riesenie”, hadam to tak aj ostane. Co ma posuva aj v rieseni ozajstnom problemov, lebo musim nad nimi uvazovat a hladat pricinu, nie ju “zajest”. Dnes som bola u kamaratky na navsteve, jej mamina doniesla typicke slovenske kolaciky, tak som si tiez dala – a prislo mi to take cudne, kusok som zjedla a cosi akurat zo slusnosti (co by clovek tiez nemal robit). Celkove mam taky zvlastny pocit – na jednej strane mam pocit, naco jest vobec take veci – na druhej strane to na mna zavanulo takou slovenskou “klasikou”. A zistila som, ze mi staci malicko na ochutnanie, hoci predtym by som mohla “zozrat” kopec kolacikov na posedenie.. No ale tento moj traktat do tejto diskusie nepatri, kedze je uplne z opacneho polu.. Tu clovek skor ocakava, ze ked nieco dobre zje, bude mu lepsie – a neni..

Este ma napada Vikina jedna otazka- dievcata s anorexiou, ked vidia seba vychudnute na kost a kozu, nepripada im to nezvycajne? S kym sa porovnavaju? Povazuju ostatnych – aj stihlych – ludi za prilis tucnych? Alebo je jednoducho pohlad na seba tak zmeneny, ze vidia sadlo aj kde nie je? Ci ako aj spominas, to uz s tymto nesuvisi, ako skor s jedenim ci nejedenim?
Vikina 06. 06. 2007, 14:14

Tini, zaujimave je to, ze ostatnych ludi vedia posudit objektivne, teda vedia, ze niekto je stihly alebo normalny alebo tucny. Len u seba to nevidia. Fakt neviem presne ako je to u inych bab, ja mam spätne pocit, ze som to sice videla, ale ignorovala to, nemohla som sa s tym stotoznit, lebo nesedel vzorec chudost=spokojnost. A tak dufaju, ze vacsia chudost=konecne spokojnost. Ak ta to zaujima, pozri na blog.sme, tam Gabina Weissova vela pise o vlastnej skusenosti s PPP. Ale pozor, tie clanky su naozaj “hardcore”.
tini 06. 06. 2007, 14:27

No, mne to zatial pre informaciu staci;-)), radsej nebudem v tejto oblasti “badat”..
evul 07. 06. 2007, 10:51

V poslednych dnoch sledujem forum na zdravie.sk – a dost ma to desi :( 15-rocne dievca zacne zvracat, pretoze ma na 161 cm 50 kg a pripada si velmi tucna…dalsia s 42 kg na nejakych 168 cm zje za den jablko, a ked si da nieco ine, chce to dat von…a je ich tam cim dalej, tym viac :( Je mi ich strasne luto, ved su urcite krasne s dobrou postavou, a takto sa nicia… Kam to bude pokracovat? Je fakt taky ideal uplna vychudnutost? Ked nad tym tak rozmyslam, logika “pacit sa okoliu” asi ulohu velmi nehra, ved vacsine ludi sa extremna vychrtlost nepaci… Dokazat si nieco nejedenim…ano, do urcitej miery to viem pochopit, v podstate hlavne kvoli Mirovej stranke som do toho nespadla aj ja, ale – neda sa s tym nieco robit? Tak nejak viac “celoplosne”? Nemyslim len liecbu, ale co by sa dalo urobit preventivne? Je nieco, co by mohol pre mlade baby urobit kazdy z nas (okrem vychovy svojich deti)? Nie som ani nebudem psycholog, ale rada by som aspon trosku pomohla, nedokazem sa len tak pozerat na to, ako sa ludia zbytocne nicia…
Vikina 11. 06. 2007, 13:03

Evul, sorry, az teraz som sa dostala k odpovedi. Prevencia poruch prijmu potravy je trochu kontroverzna tema, su odbornici, ktori s nou suhlasia (ako aj ja) a ti, ktori v nej nevidia velky zmysel. Tuna v Nemecku existuju ponuky seminarov a prednasok na skolach a aj knihy, ktore sa touto temou zaoberaju a su urcene hlavne dospievajucim dievcatam. Ja to vidim tak, ze iba v dosledku idealu vychudnutosti sa u ziadnej dievciny nevyvinie anorexia ci bulimia, musia tam byt este ine faktory. Avsak mierne subklinicke formy poruch prijmu potravy a koniec koncov aj obezita, ktora sa casto vyvinie v dosledku opakovaneho drzania diet, velmi suvisia s tymto idealom. Myslim si preto, ze sa rozhodne oplati bojovat proti tomuto nezmyselnemu idealu. Prve lastovicky sa objavuju aj v mediach, napr. reklama na produkty Dove, ich kampan sa mi velmi paci.
evul 11. 06. 2007, 15:50

No, viem si predstavit, ze napr.ja som do toho mohla v najblizsej dobe spadnut, keby som nezistila, ako sa normalne stravovat…ake jednoduche riesenie, ze :) Dove kampan sa mi tiez paci, len neviem, ci to oslovi prave tie mlade baby. Kazdopadne je fajn, ze s tym zacali, a nielen “za vacsie zadky” ale aj za “nedokonalu krasu” vseobecne :) Ked si citam o tych vselijakych dietach, az mi je luto, ze si ti ludia nedaju poradit…a pritom by stacilo fakt malo, naucit sa zdravo jest, aspon obchadzat McDonaldy a podobne podniky, a trochu sa hybat…ale ako pise Miro, ze za stihlost by dali vsetko okrem casu – ktory aj tak spotrebuju na skusanie diet.
tini 11. 06. 2007, 16:05

Ja som akurat vcera kukala na jednej nemeckej televiznej stanici taky dokument, ako zhanaju modelky do reklamnych agentur v Bratislave. Teda nemci, ktori “lovia” v bratislave.. Ludia, mne bolo normalne zle, ked som videla tie chudulinke nozicky, rucicky, dievcata fakt na pokraji anorexie.. Okrem ineho to ani neni pekne, ani pritazlive, s tym sme sa zhodli aj s mojim muzom!! Dievcata 14 rocne!! moje nervy. Chlapik z jednej agentury hovoril, ze idealne su miery (nepamatam ake), ktorym zodpoveda vaha 55kg pri vyske 178cm!!!! To je uz aj podla BMI pod hranicou normalu – normal je tak do 60kg!!! 5kg v podvyzive.. Sama mam vysku 178, tak si to viem predstavit, co by som bola za kostricka.. Moja segra tiez z takou vyskou uz pri 59kg vyzerala jak z koncentraku.. Neviem, kam to speje a preco. Mne sa pacia stihle dievcata, aj stihlost ako taka, nie som zastanca nadvahy, ale co je moc, to je moc.
evul 11. 06. 2007, 17:23

tini, aj tu, v Brne sa par takych typkov najde. Posledne sa jednej znamej vnucoval nejaky Francuz :-D Ked som zacala chudnut, mam pocit, ze vacsina ludi spada do nejakej extremnejsej vahy. Bud su to tie kostricky s BMI hlboko v podvahe, alebo ludia s nadvahou alebo zacinajucou obezitou. Ktora asi zacne coskoro, pretoze takych vidim bud na ulici s pizzou v ruke, alebo v KFC, ked tam idem na zachod, alebo v obchode s kosikom naplnenym po okraj…niecim vysostne “zdravym”. A ked mi je uz jasnejsie, ako to funguje, a ze ked jes viac, ako spotrebujes, proste priberies (vela ludi si mysli, ze proste len budu tucnejsi, ale nebudu priberat – tak si este nalozia…), a to cim dalej tym viac, radsej si to tu nechcem o par rokov/desatroci predstavit… A zas – problem je hlavne v tom, ze nevedia, ako jest…co celkom chapem, ani ja som to nevedela, ale asi by nebolo od veci uz v skole povedat o zdravej vyzive viac ako “jest vela ovocia a zeleniny a mliecne vyrobky a menej sladkeho”. To je ten “gumovy meter” – na menej a viac…
tini 11. 06. 2007, 21:35

Je to tak, ani ja som predtym nevedela, ako na to.. Ale niektore veci som ani menit nechcela.. Dnes som videla na zmrzline jednu veeeeelmi objemnu pani, ja to odhadujem uz daco cez 150, hadam 180. Ja viem, ved presne to je to. Ja ked som bola taka objemna (nie jak ta pani nastastie;-)), tak mi dakedy bolo blbe jest na verejnosti – mala som taky pocit, ze som tucna a este sa aj napchavam;-))) Teraz sa mi kamoska smeje, ze miesto toho, aby som si kupila daco v pekarni, napchavamsa jablkom;-))), ale mysli to dobre, tiez sa tesi mojmu schudnutiu. Ona nejak prirodzene je normalne a je stihla. Ja sa snazim robit osvetu zdravej vyzive kde sa da, posledne som pisala taky clanok o chudnuti a zdravom stravovani do jedneho casopisu, tak som tam urobila trocha reklamu tymto “nasim” strankam, dufam, ze budem mat u Mira daky dobry bodik;-)))))) Hadam to aj bude uverejnene;-)