Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi…

Mnohé z nás to poznajú. Postavím sa pred zrkadlo a okom viac než kritickým skúmam svoje “problémové” telesné partie. Takmer vždy sa nájde niečo, čo by mohlo byť menšie, štíhlejšie, hladšie, pružnejšie…

Je známe, že anorektičky a bulimičky majú skreslené vnímanie vlastného tela. Kde je však tá hranica, keď kritické skúmanie samej seba prejde do nekritického?

Ja sama prakticky nepoznám ženu či dievča, ktorá sa postaví pred zrkadlo a povie si, že je bezvýhradne spokojná a môže byť čo ako štíhla. V článkoch o poruchách príjmu potravy sa často rôznymi obrázkami sugeruje, že anorektičky a bulimičky sa v zrkadle vidia ako vyslovene tučné osoby. Povieš si, mňa sa to netýka, ja sa predsa vidím úplne normálne a nie ako obézna osoba. Nikto nevidí druhému do hlavy a tak sa vačšinou nedozvieme, ako sa skutočne vidia, možno na pár výnimiek, kedy sa dokážu nakresliť.

Ja som v zrkadle kedysi nevidela naozaj obéznu osobu, napriek tomu bolo pre mňa prakticky nemožné sa identifikovať s telom aké som vtedy mala. Keď spätne o tom premýšľam, pripadá mi to, akoby som svoju štíhlosť či chudosť ignorovala, prehliadala, NEVERILA som tomu, čo mi zrkadlo ukazuje. Ako môžem byť chudá, keď CÍTIM, že tam mám ešte kopu tuku, ktorý musím zhodiť? Ako je možné, že napriek 45 kilám sa necítim byť chudá? Taká nespravodlivosť! Rozum mi hovoril: “Nosíš veľkosť 34, nakupuješ v detskom oddelení, si ŠTÍHLA!” Moje pocity mi hovorili: “Ešte si neschudla dosť, ešte sa ti nohy šúchajú o seba, pozri akú faldu tam máš na bruchu! MUSÍŠ ešte SCHUDNÚŤ!”

Špirála sa krútila čoraz rýchlejšie, hrozilo, že sa nezastaví. Ten vytúžený pocit spokojnosti a vykúpenia nenastal ani pri 41 kilách. Moje osobné Waterloo, ledva som sa vliekla, tú váhu som si udržala len pár dní. Ani vtedy som ešte nepochopila, že odmeriavať spokojnosť výlučne hmotnosťou je nezmysel. Snívala som o dni, kedy si niečo super oblečiem, postavím sa pred zrkadlo a poviem si, že vyzerám výborne a som so sebou spokojná. Ten deň neprichádzal a neprichádzal…

Dnes mám hmotnosť rovnakú ako v poslednom ročníku gymnázia. Ale čuduj sa svete, cítim sa štíhlo. Keď sa pozriem na aktuálne fotky, vždy ma milo prekvapí, ako štíhlo na nich vyzerám. Neodolám, keď idem okolo výkladu, a obdivujem svoje ploché brucho a štíhly pás. Teraz nechápem, ako som mohla byť vtedy s pásom 58 cm nespokojná. A tak si nesmelo hovorím, že som asi už naozaj vyliečená. Môj rozum to vie a akceptuje už dávno, že veľkosť 34 nosia štíhle ženy a že moje BMI je necelých 21 a tak nemám dôvod byť nespokojná. Vyzerá to tak, že to už “došlo” aj môjmu pocitu. Zdravím ťa, telíčko, konečne som doma. :)

↑ hore na stránku ↑

Komentáre k článku:

tini 31. 05. 2007, 16:00

Ake cudne su cesty ludskej psychiky.. Ked sam clovek sam seba niekedy nechape.. Vikina, je super, ze si “za vodou” a pre nas ostatnych je to vystraha, aby sme zas chudnutie nejak prilis neprehanali… Aj ked neviem, ci sa da z obezity prejst k anorexii;-) Podla toho, co sledujem, tak maju kupodivu s anorexiou problemy prave dievcata, ktore uz stihle su.. Ono jej dovod asi nebude iba v hmotnosti.. Vedela by si napisat, co moze byt v pozadi anorexie? Ja som pocula, ze v tom moze byt aj komplikovany vztah s mamou a podobne, neviem, ci to moze byt pravda.. Teda ze su v pozadi veci, s “hmotnostnymi vecami” zdanlivo nesuvisiace..
Katka 31. 05. 2007, 19:47

Som myslela, že toto je stranka o chudnuti a nie o všeobecnych problémoch s jedením…
ivaza 31. 05. 2007, 19:51

vikina: opäť Ti “musím” prejaviť svoj obdiv. Je výborné, že si so sebou spokojná. Prešla si si svoju cestu poznania a svoj “pocit domova” vo svojom tele si naozaj zaslúžiš. Si úžasná žena.
Vikina 31. 05. 2007, 21:01

Katka, z mojho pohladu to patri k sebe. Okrem toho je to iba jedna podrubrika, vacsina clankov je venovana boju s nadvahou. Poruchy prijmu potravy su odvratenou stranou mince opravnenej snahy o schudnutie. Niekedy je hranica velmi nejasna, mnohi ludia, ktori dnes bojuju s nadvahou mali v minulosti problemy tohto druhu. Som si ista, ze na tuto stranku zabludia aj dievcata, ktore si myslia, ze potrebuju schudnut a mozno maju nabeh na poruchu prijmu potravy. Ak moje clanky aspon jednej z nich trochu otvoria oci, stalo to za to.
Vikina 31. 05. 2007, 21:11

Ivaza, dakujem za tvoje slova, su ako pohladenie. :) Ja sa hlboko sklanam pred kazdym, kto dokaze schudnut z nadvahy a to 20, 30 40 a viac kil. Vyzaduje si to sebazaprenie a neskutocne pevnu volu. Vy vsetci, co to dennodenne dokazujete ste uzasni!
Mustafa 31. 05. 2007, 21:13

ja si myslim, ze taketo clanky by sa tu mali objavovat uz len z toho dovodu, ze stranky o chudnuti anorekticky vyhladavaju a ak natrafia na takyto clanok, tak mozno aspon zapochybuju
tinka.magova@gmx.net 31. 05. 2007, 21:34

Joj, sa mi zmazal cely prispevok;-) Vikina, je skvele, ze sa ti to podarilo. Mala by si prilozit foto, nech Ta aj my poobdivujeme!! Je to fakt zaujimave, ako funguje ludska psychika, niekedy ani sami sebe nerozumieme.. Je to aj dobra vystraha pre nas vsetkych chudnucich, aby sme to zas neprehanali a nepresli od obezity k anorexii.. Je to vobec mozne? Ono mne sa zda, akoby priciny anorexie ani z vahou vlastne nesuviseli. Mam pocit, ze anorexii podlahnu vlastne stihle dievcata, ktore objektivne ani chudnut nemusia.. Aj som pocula, ze za tym moze byt komplikovany vztah s mamou, a cojaviemco, zdanlivo nesuvisiace veci. Je to pravda? V kazdom pripade podla mna tato tema k teme schudnutia patri, je to odvratena strana mince..
Eva 31. 05. 2007, 23:08

Vikina: Ďalší skvelý článok. Ľudia, ktorí majú problém s nadváhou a obezitou, nechápu opačnú stranu. Obe polartity sú nebezpečné. Ak zablúdia na túto stránku dievčatá, ktoré chcú silou-mocou schudnúť, možno im pomôže prečítanie Tvojich článkov. Skúsenosti s prežitým sú cenné.
Spokojnosť s vlastným telom? Pre niektorých zrejme utópia. Pre tých, ktorí začali podnikať záchranu svojho tela (aj duše) – realita. Už poznám ten dobrý pocit, keď kradmo pozriem do výkladu alebo náhodného zrkadla a hovorím si: je to lepšie, ešte pár mesiacov a bude to výborné. Som dobrá, dokážem to. Už som to vlastne dokázala.
Miro Veselý 31. 05. 2007, 23:28

Katka: anorexia je o chudnutí, nemyslíš? Vikina má čo povedať a vie to povedať citlivo, empaticky. Jasné, že tento web je o chudnutí z väčšej hmotnosti na normál. Ale norma neexistuje, niektorí ľudia po schudnutí nedokážu prestať a idú do anorexie, je to reálne riziko. Preto si veľmi cením a som hrdý na to, že Vikina píše práve na tento web.
Katka 31. 05. 2007, 23:38

Áno, súhlsím, že anorexia je o chudnutí, ale tento web (ak som správne pochopila úvod) je o tom, ako schudnúť a to tom už anorexia zrejme nie je.
Samozrejme, ak tento web berieme zo širšeho hľadiska, že je o tom, ako jesť a pritom normálne žiť ,tak sem aj toto prrodzene patrí, ale viem si predstaviť, že mnoho tých, ktorí sem chodia práve kvôli chudnutiu (a potrebujú to), by takéto články mohli … no, nie úplne potešiť. Veď to tu už v jednom článku zaznelo, ako nepríjemne možu na toho, kto potrebuje schudnúť 30 kg, zapôsobiť reči o schudnutí 5 kg
Viki:tvoj pohľad je zaujimavý, takto som sa na to nepozrela
anna 31. 05. 2007, 23:59

Vikina: krásny článok! Určite pomôže mnohým. To čím si prešla a ako si to zvládla je obdivuhodné. Nech sa cítiš sama so sebou dobre a “doma” už navždy. Prajem ti to! Si skvelá!
Vikina 01. 06. 2007, 7:00

Miro, Anna, dakujem za vase ocenenie, od vas ma to zvlast tesi.
Vikina 01. 06. 2007, 7:04

Katka, o tejto problematike (kto chce kolko schudnut) sa uz intenzivne diskutovalo pri clanku od Kundoliny. Ked sa nad tym tak zamyslis, aj tomu co povodne chudol z 30 kil nadvahy, raz, ak bude uspesny, zostane uz len par kil, ktorych sa bude chciet zbavit, aby bol so sebou spokojny. A aj o tom to je – spokojnost s vlastnym telom, bez ohladu na to, kolko niekto potrebuje (alebo nepotrebuje) schudnut.
tini 01. 06. 2007, 18:45

Katka, nehnevaj sa, ale ani Ti ludia, ktori maju 30kg navyse, nepribrali zo vzduchu.. Aj tucny clovek musi brat realitu taku, aka je, aj to, ze su ludia aj stihli ci normalni musi tolerovat.. Ja som mala tiez navyse tak 24kg, sice sa mi zdali tiez dost “smiesne” reci kamaratok, ktore mi ukazovali 2 kila nadvahy;-)) – ale oni zas “nezrali” tak ako ja. Pre cloveka s normalnou vahou mozu byt aj 2 kila problematicke, nechce viac priberat a je len dobre, ze sa zastavil vcas.. Anorexia je odvratena stranka chudnutia, preto na tuto stranku informacia o nej rozhodne patri.. Podla mna je dobre si jej byt vedomy, aby clovek nepresiel z obezity do prilisneho chudnutia, uz len minimalne informacia o tom je dolezita..
barbara 02. 06. 2007, 21:05

vikina: rozzhodne je tento článok prínosom na tejto stránke tak ako všetky tvoje príspevky. Nuž, ja som nikdy netrpela anorexiou.Naopak, celý život som bojovala so skutočnou nadváhou. Tak prečo ma oslovuje Vikinin článok.
Veľa krát už odznelo, že všetko to začína v hlave.
To, že sa naučíme problém pomenovať a analyzovať, ako Anna hovorí, je prvý krok. Je jedno, či mám 40 kíl alebo 100 kíl. Je tu problém a ja ho potrebujem riešiť. Potrebujem, aby zdravý rozum zvíťazil nad niečím, čo nie je v poriadku.
A potrebujem pevnú vôľu, aby som to rozumné aj realizovala.Vikina ju mala a preto sa jej jej problém podaril vyriešiť. Vikina, všetka česť.
barbara 03. 06. 2007, 19:11

vikina: som toho nazoru, ze rozhodne tento článok je prínosom na tejto stránke tak ako všetky tvoje príspevky. Nuž, ja som nikdy netrpela anorexiou.Naopak, celý život som bojovala so skutočnou nadváhou. Tak prečo ma oslovuje Vikinin článok.
Veľa krát už odznelo, že všetko to začína v hlave.
To, že sa naučíme problém pomenovať a analyzovať, ako Anna hovorí, je prvý krok. Je jedno, či mám 40 kíl alebo 100 kíl. Je tu problém a ja ho potrebujem riešiť. Potrebujem, aby zdravý rozum zvíťazil nad niečím, čo nie je v poriadku.
A potrebujem pevnú vôľu, aby som to rozumné aj realizovala.Vikina ju mala a preto sa jej jej problém podaril vyriešiť. Vikina, všetka česť.
barbara 04. 06. 2007, 14:04

vikina: rozhodne je tento článok prínosom na stránke tak ako všetky tvoje príspevky.
Nuž, ja som nikdy netrpela anorexiou.Naopak, celý život som bojovala so skutočnou nadváhou. Tak prečo ma oslovuje Vikinin článok.
Veľa krát už odznelo, že všetko to začína v hlave.
To, že sa naučíme problém pomenovať a analyzovať, ako Anna hovorí, je prvý krok. Je jedno, či mám 40 kíl alebo 100 kíl. Je tu problém a ja ho potrebujem riešiť. Potrebujem, aby zdravý rozum zvíťazil nad niečím, čo nie je v poriadku.
A potrebujem pevnú vôľu, aby som to rozumné aj realizovala.Vikina ju mala a preto sa jej jej problém podaril vyriešiť. Vikina, všetka česť.